Prikázania IV - Ochrana dobrého mena a majetku

Ôsme prikázanie: Nebudeš krivo svedčiť proti svojmu blížnemu.

Ôsme prikázanie zakazuje prekrúcať pravdu vo vzťahoch k druhým. Ľudský jazyk je veľmi osožný keď ho človek vie zapojiť do služby dobra. Jazykom sa dá povedať pekné slovo, poradiť, vyznať lásku. Lenže dá sa ním narobiť aj veľa zla, keď naša reč nie je čistá. Vtedy môžeme uraziť, zraniť.

Pravda je zhoda medzi poznaním (rozumom) a rečou človeka. Ak je reč človeka v súlade s myslením hovoriaceho človeka, vtedy sa rodí pravda. Ak rečou niečo vedome a dobrovoľne predstierame a tvrdíme to, čo nie je skutočné, dopúšťame sa hriechu proti Božiemu zákonu.

Mojou povinnosťou je vždy hovoriť pravdu. Moja myseľ nemôže byť v rozpore s tým, čo hovorím. To by som bol "rozpoltená osobnosť", ktorá iné myslí a iné hovorí. Potrebujem si osvojovať čnosť pravdovravnosti, ktorá spočíva v tom, že sa človek prejavuje pravdivý vo svojich skutkoch a svojimi slovami hovorí pravdu, pričom sa vystríha dvojtvárnosti, pretvárky a pokrytectva.

Medziľudské vzťahy sú založené na dôvere. Keby sme sa nemohli spoľahnúť na dané slovo, zrútili by sa základy ľudského spolužitia. Ľudia by nemohli spolunažívať, keby si vzájomne nedôverovali, t. j., keby si navzájom nehovorili pravdu. Čnosť pravdivosti dáva spravodlivo druhému, čo mu patrí. Na základe spravodlivosti je človek povinný druhému čestne vyjaviť pravdu. Niekedy môžem zatajiť pravdu. Napríklad keď sa jedná o tajomstvo, počúvajúci nemá právo na odpoveď, alebo by to neslúžilo spoločnému dobru.

Jedným z dôvodov klamstva je strach. Veľakrát klamem preto, lebo sa bojím, že keď poviem pravdu, môže byť z toho zle. Keď spravím niečo zlé mám vo zvyku všeličo vymýšľať, aby sa na to neprišlo. Nechcem povedať pravdu, aby som nemal nepríjemnosti. Je to neprijateľný postoj. Musím niesť zodpovednosť za to, čo robím. Ak som zlý skutok urobil naschvál a s plným vedomím a keď sa potom uchyľujem ku klamstvu som bezcharakterný človek. Ak sa niečo zlé prihodí nechtiac, treba ukázať svoju veľkosť a dokázať sa priznať. Musím niesť následky svojho konania. Ak to bolo naozaj nechtiac, tí ktorých sa to týka mi to iste odpustia. Najlepším receptom ako sa vyvarovať klamaniu zo strachu je nerobiť také veci, za ktoré sa musím neskôr hanbiť.

Mnohokrát klamem aj preto, lebo chcem byť zaujímavý. Svoje rozprávanie prikrášlim rôznymi nepravdami, aby som vzbudil pozornosť. Hovorí sa, že človek, ktorý klame musí mať dobrú pamäť. Musí si pamätať, čo komu kedy narozprával, aby si potom neprotirečil. Aj tak sa skôr či neskôr dostane do slepej uličky, z ktorej niet úniku. Bude musieť vymýšľať stále nové klamstvá, aby zakryl staré. A keď sa raz zamotá a odhalia ho, už mu nikto nebude veriť. Moja reč veľa prezradí o mojom charaktere.

Každý človek má právo na česť a dobrú povesť. O každom musím predpokladať, že je čestným a dobrým človekom, pokiaľ sa nepresvedčím o opaku. Ani potom ho však nesmiem pozbavovať vonkajšej cti pred ľuďmi. Môžem o ňom vyjaviť pravdu, ak by bol niekto ohrozený.

Hriechy: klamstvo: je to nezhoda medzi myslením a rozprávaním. Iné v srdci, iné na jazyku.

ohováranie: rozprávanie o niekom v jeho neprítomnosti a zbytočné rozširovanie jeho skutočných chýb a zlých vlastností.

osočovanie: rozprávanie o niekom v jeho neprítomnosti a lživé vymýšľanie chýb a tiež zveličovanie skutočných chýb.

K odpusteniu týchto hriechov je potrebná náprava. Pri ohováraní napomenutím počúvajúcich, aby to nešírili ďalej a vyzdvihnutím dobrých vlastností. Pri osočovaní odvolaním lži.

Každý má právo na svoj súkromný život a nikto nemá právo do neho vnikať. Ak sa niekto aj nechtiac dozvedel niečo o súkromnom živote iného, nemá právo vynášať to na verejnosť. Keď nám niekto dobrovoľne zverí niečo zo súkromného života a nepraje si, aby to vedeli iní, sme povinný to rešpektovať. Tajomstvo je založené na vzájomnej dôvere. Nemal by som sklamať dôveru svojich priateľov. Nie je dovolené čítať cudzie listy, sms správy a maily.

Siedme prikázanie: Nepokradneš.

Desiate prikázanie: Nebudeš túžiť po majetku svojho blížneho.

Siedme a desiate prikázanie hovorí o vzťahu k majetku. O vzťahu k majetku, ktorý je vo vlastníctve iných osôb. Boh nám prikazuje praktizovať spravodlivosť a lásku pri spravovaní hmotných vecí. Boží zákon zakazuje každý skutok, ktorým sa narúša právo blížneho na hmotné dobrá. Zakazuje brať alebo si ponechať majetok blížneho alebo akýmkoľvek spôsobom ho poškodzovať. Obidve prikázania nás nabádajú k určitej forme spravodlivosti.

Už pri stvorení sveta dal Boh celý svet do užívania ľuďom. Hmotné veci má človek využívať tak, aby mohol dôstojne a slušne žiť. K životu človeka nevyhnutne patrí, aby vlastnil hmotné dobrá. Človek má právo na súkromné vlastníctvo, ktoré zabezpečí dôstojný život jemu a ľuďom, ktorí sú mu zverení. Majetok je však prostriedok nie cieľ. Cieľom človeka nie je celý život hnať sa za majetkom.

Existujú rôzne formy nadobúdania vlastníctva. Nadobudnutie veci musí byť vždy spravodlivé a nikto nesmie byť pri tom poškodený. Najčastejšie hmotné dobrá získavame prácou. V modernej spoločnosti za prácu dostávame mzdu, za ktorú si môžeme kúpiť to, čo potrebujeme. Podobne prácou zveľaďujeme svoj už získaný majetok a tak získavame nové hodnoty.

Hriechy: krivda: akákoľvek nespravodlivosť voči blížnemu v majetkovej oblasti.

krádež: tajné odňatie veci jej vlastníkovi

lúpež: násilné odňatie veci jej vlastníkovi

poškodzovanie majetku: činnosť, ktorou človek druhému spôsobuje škodu na hmotných dobrách, bez toho, aby mal z toho nejaký osoh.

vykorisťovanie: zadržanie alebo obmedzenie spravodlivej odmeny.

úžerníctvo: požadovanie nespravodlivo vysokých úrokov.

nevrátenie nájdenej veci: ponechanie si veci ak poznám jej majiteľa. Ak nepoznám majiteľa som povinný majiteľa hľadať. Snaha je priamoúmerná veľkosti nájdenej veci. Keď sa majiteľ po primeranom hľadaní nenašiel a ani nie je nádej, že sa nájde, nálezca môže vec považovať za svoju.

lakomstvo: neochota podeliť sa o niečo čoho má človek zvyčajne značný prebytok a lipnutie na hmotných i nehmotných dobrách. Je to aj nekontrolovateľná túžba zhromažďovať majetok a neochota deliť sa čo i len o nepotrebné prebytky.

závisť: smútok nad tým, že blížny vlastní nejaké dobrá, a túžba prisvojiť si tieto dobrá.

Vo všetkých prípadoch treba spôsobenú škodu nahradiť.