Hriech a čnosť

Dobro a zlo sú jasne vymedzené od seba odlišné pojmy. Nemôžem stáť niekde uprostred. Každým svojim skutkom sa pridávam na jednu alebo druhú stranu. Môžem sa dať do služieb dobra alebo zla. Podľa toho kam sa častejšie prikláňam si vytváram návyky. Môžem získavať neresti alebo cnosti.

Čnosť je návyk konať dobro. Snažím sa o konanie dobra trvalo, nie iba chvíľkovo, ale až tak, že sa mi táto snaha stane dobrým zvykom. Mám aj zlozvyky, čiže neresti, ktoré sa nadobúdajú podobne ako čnosti: stálym opakovaním a konaním zla. A tak každá čnosť (dobrozvyk) má aj svoj opak neresť (zlozvyk).

Boh stvoril ľudí ako slobodné bytosti, a preto im musel dať možnosť, aby túto slobodu mohli prejaviť. (Pokušenie v raji) Prví ľudia boli dokonalí, preto pokušenie muselo prísť zvonka. Už vtedy bolo zlo prítomné vo svete. Boh podrobil prvých ľudí skúške poslušnosti voči Nemu. Každý hriech je neposlušnosťou voči Bohu a nedostatkom dôvery v jeho dobrotu.

Vo chvíli, keď Adam a Eva podliehajú Pokušiteľovi, páchajú osobný hriech, ktorý zasahuje ľudskú prirodzenosť. Je to dedičný hriech, ktorý sa prenáša na celé ľudstvo. Je to stav viny, v ktorom sa narodí každý človek. Dedičný hriech sa človeku odpúšťa krstom.

Had začne s človekom rozprávať, nakoniec ho presvedčí o svojej pravde a zvedie ho. Pôvodcom hriechu je diabol, ktorý nás klame, že bez Boha získame šťastie. Rozhodnutie pre hriech je fakt výsostne ľudský, má osobný rozmer. Hriech sám od seba neexistuje a nemohol by byť účinný, keby ho neurobil človek - ja. Keď hreším, dávam sa do diablových služieb.

Hriech má dvojaký rozmer: človek sa obracia proti Bohu; a obracia sa proti sebe samému (vnútorná rozorvanosť) a Božiemu plánu s ním.

ťažký (smrteľný) - vážne porušenie Božieho zákona. Musia byť súčasne splnené tri podmienky: jeho predmetom je vážna vec, je vykonaný s plným vedomím (viem, že konám zlo) a dobrovoľne. Zbavuje nás milosti posväcujúcej, je potrebné sa vyspovedať.

ľahký (všedný) - nie sú splnené všetky podmienky ťažkého hriechu. Ponecháva v nás milosť, ale ju zraňuje. Stačí ich oľutovať, ale odporúča sa pri spovedi ich vyznať.

Opakovaním hriechov, aj ľahkých získavam návyky, ktoré voláme neresti. Neresti nás zväzujú a zbavujú slobody. Robím to, čo nechcem. Je ťažké sa ich zbaviť.

Hriech kazí môj život. Zabraňuje mi vnímať čistotu, krásu a lásku. Nie je však len súkromnou záležitosťou. Zamoruje celé okolie, v ktorom žijem. Spôsobuje bolesť tým, s ktorými sa stretávam. Má dopad na celú spoločnosť. Jediné riešenie je vyhodiť ho zo seba. Častá svätá spoveď a sväté prijímanie je najúčinnejší prostriedok boja s hriechom. Boh mi odpustí každý hriech, pokiaľ ja prejavím záujem. Problém nastáva vtedy, keď človek nevníma svoj hriech, alebo nemá záujem o odpustenie. Prítomnosť hriechu niekto vidí, ale niekto aj nevidí. Všetci síce žijeme v jednom svete, ale každý z nás sa naň díva inak. To, čo jeden človek považuje za dobré, druhý pokladá za zlé. Naše predstavy o dobre a zle sú ako okuliare, lebo ovplyvňujú náš pohľad na svet. To si vyžaduje správne vyformované svedomie.

Potrebujem premýšľať nad svojím správaním, nesmiem sa snažiť hľadať výhovorky, lebo tak si postupne deformujem svedomie. Spoznať a priznať si chybný krok nie je vždy a pre všetkých ľahké. No práve útek preč, (Adam a Eva sa po hriechu chceli skryť pred Bohom) túžba stať sa pre druhých neviditeľným, je nepriamym dôkazom, že sme urobili niečo zlé. Moderný človek sa môže stretnúť s veľkou ťažkosťou priznať si omyl. Nenormálne veci sa vo veľkom propagujú ako normálne.

Potrebujem poznať jasne pravidlá, ktorými sa mám riadiť. Prijať ako nutnosť života, že existujú zákazy a obmedzenia. Nie však v negatívnom zmysle, ale ako pomôcky, i keď ich zachovávanie je spojené s námahou. Nemôžem mať všetko, pretože nie som schopný mať a používať všetko.

Proti šíreniu zla sa najlepšie bojuje šírením dobra. Jednotlivý dobrý alebo zlý skutok však ešte nehovorí o charaktere človeka, lebo môže vybočovať z rámca zvyčajného konania. Až séria dobrých alebo zlých skutkov odhaľuje mravný profil človeka. Ak človek nemieni konať dobro len "jednorazovo" alebo príležitostne, ale chce, aby sa dobro stalo jeho trvalým postojom, hovoríme o čnosti. Správny kresťan si má osvojovať čnosti a usilovať sa o vykoreňovanie nerestí. Čnosť je návyk na dobro. Nie je to ako u iných zvykov automatické a bezmyšlienkovité konanie. Čnosť teda dáva človekovi silu, aby konal dobro, ľahšie prekonával prekážky, vládol nad sebou a bol príkladom pre iných.

Pre čnosti je charakteristické, že spočívajú uprostred dvoch krajností. Sú zlatou strednou cestou. Napr. štedrosť stojí v strede medzi lakomstvom a márnotratnosťou, zdravé stravovanie medzi odmietaním jedla a prejedaním, odvaha medzi bojazlivosťou a opovážlivosťou, vernosť medzi nevernosťou a žiarlivosťou atď. Medzi sebou navzájom súvisia - ak sa človek usiluje o jednu čnosť, získava aj ďalšie, ak sa prestane o niektorú snažiť, stratí aj iné. Nie sú u človeka stále v rovnakom stupni - zodpovedajú jeho mravnému vývoju a jeho osobnej snahe (buď rastú alebo sa strácajú, môžu rásť rýchlejšie alebo pomalšie).

Čností je nesmierne veľa. Základné rozdelenie je podľa toho, či ich človek získava svojím úsilím (ľudské - prirodzené), alebo ich Boh vlieva do duše (božské - nadprirodzené).

Okolo štyroch ľudských čností sa zoskupujú aj ostatné, preto ich nazývame základnými čnosťami.

rozvážnosť (múdrosť) - schopnosť konať rozumne, schopnosť rozoznať, čo je dobré, a zvoliť aj správne prostriedky.

spravodlivosť -schopnosť rešpektovať práva druhého, a vnášať do ľudských vzťahov súlad.

statočnosť - zabezpečuje nepoddajnosť v ťažkostiach a vytrvalosť v úsilí o dobro.

miernosť - správne usmerňuje žiadostivosť človeka a dáva rovnováhu pri používaní stvorených dobier.

Božské čnosti sú tri.

viera - čnosť, ktorou veríme v Boha, ale aj Bohu (teda tomu, čo povedal a zjavil). Viera a život podľa viery sú v úzkom spojení aj so spoločenstvom veriacich. Viera sa upevňuje, keď sa spoločne prežíva, ohlasuje a odovzdáva. Vieru nesmieme nikdy zaprieť.

nádej - čnosť, ktorou túžime po nebeskom kráľovstve a po večnom živote. Ide o základný postoj, v ktorom s istotou očakávame, že Boh splní svoje prísľuby v Ježišovi Kristovi. Dodáva odvahu a silu tam, kde všetko vyzerá beznádejne. Vďaka nádeji kresťan dokáže prežiť aj veľké materiálne straty alebo stratu milovaných blízkych.

láska - čnosť, ktorou milujeme Boha nadovšetko pre neho samého a blížneho z lásky Bohu ako seba samých. Treba chápať lásku ako mravný čin, nie spontánny cit alebo vášeň. Zlaté pravidlo: Čo chceš, aby robili tebe, rob aj ty iným.